Aj tak sme stále bikeri

Bola sobota 22.júla 2006. Mestečko Svätý Jur sa zobúdzalo do horúceho letného dňa, keď sme sa schádzali na Prostrednej ulici. Bolo treba vyraziť veľmi skoro lebo o 1000 nás čakal štart na Hornohradskom cyklomaratóne v obci Krná neďaleko Lučenca.
Mirova oktávka cestu zvládla za necelé tri hodiny a tak sme sa desať minút pred štartom zaradili do štartovného poľa asi dvesto pretekárov. Bolo nás podstatne menej ako na väčšine maratónov. Z dôvodu operácie chýbal Jaro, štúdia Juraj, úrazu Paťo, pracovných a iných povinností Ajka, Michal, Štefan ,Rišo , Igor a ďalší. Boli sme len traja.
Do čela štartovného poľa sa tlačil Miro, ktorý mal vzhľadom na momentálnu formu a dve víťazstvá v tomto roku v seriáli horských cyklomaratónov šancu na popredné umiestnenie. Ja som sa prezerajúc si súperov z mojej kategórie zaradil spolu s Darinkou do zadných radov. Bola tu väčšina popredných slovenských horských cyklistov vrátane poliaka Skotnického, takže moje šance na popredné umiestnenie boli minimálne.
O niečo lepšie na tom mohla byť Darinka, ktorá v tomto roku obsadila na súťaži „Author karpatský vlk" tretie miesto no vzhľadom na svoju skromnosť o umiestnení nechcela hovoriť.
Asi minútu pred štartom na mňa Miro zakričal:
„Poď dopredu, veď bojujeme o bedňu".
Neveriac tomuto výroku som sa predsa pretlačil o niekoľko miest dopredu.
Presne o 1000 sa na pokyn štartujúceho pestrofarebné pole pohlo a začal sa boj s časom a súpermi pre každého z nás. Mali sme pred sebou 62 km jazdy v náročnom horskom teréne.
Hneď na prvej obrátke som pred sebou videl Mira ako sa prediera do čela štartovného poľa. Ja som nasadil miernejšie tempo na rozjazdenie a zakričal na Darinku: "Drž sa - pred cieľom ti pôjdem naproti ".
Po niekoľkých kilometroch som sa dostal do obrátok a začal som postupne predbiehať väčšinu pretekárov predo mnou.
Myslel som pritom na Mira, ktorý niekde vpredu už zdoláva posledné stúpania, myslel som tiež na Darinku, ktorá začala pretekať iba tento rok a tieto preteky boli pre ňu najdlhšie a najťažšie aké doteraz absolvovala. Tajne som začal kalkulovať: Miro by sa mohol postaviť na stupeň najvyšší, Darinka by mohla zopakovať tretie miesto spred týždňa. Tieto moje úvahy boli podložené tým že za tri roky som absolvoval viac ako tridsať takýchto cyklomaratónov a poznal som značnú časť pretekárov vo všetkých kategóriách.
Pri predbiehaní dvoch mladíkov (asi mali spolu menej rokov ako ja) pred vrcholom posledného stúpania som sa otočil. Za mnou nikto. Zistilo som, že mi to dnes celkom ide a tak som sa odvážne pustil do prudkého zjazdu.
Nuž ale to mi bolo osudným. Asi v štyridsať kilometrovej rýchlosti mi na skalách odskočilo predné koleso a nasledovalo akrobatické salto, tento rok už tretie na pretekoch.
Dopadol som na tvrdé kamene. Rýchlo som sa pozviechal, aby som uvolnil trať. Hlavu som mal vďaka prilbe celú, ale bolesť v ľavom ramene bola značná. Bicykel bol ako tak pojazdný. So zaťatými zubami (od bolesti v ramene) som vytiahol náradie, opravil som pootočenú sedlovku a nahodil spadnutú retiazku.
Práve vtedy sa privalili už spomínaní mladíci. Jeden z nich spomalil a zakričal: „OK?". Moja odpoveď „v poriadku" znamenala, že som celý a schopný pokračovať v jazde. Nasadol som na bicykel a pustil sa stíhať súperov.
Hneď pri prejazde prvým väčším výmoľom som musel nadľahčiť predné koleso, pričom som zistil že bolesť v ramene neustáva. Do cieľa bolo asi pätnásť kilometrov. Snažil som sa ľavú ruku zaťažovať minimálne a bol som rád, že zjazd skončil.
Vzhľadom na pretrvávajúcu bolesť bolo do cieľa veľmi ďaleko, ale aj tak som sa snažil držať minimálne za mladíkmi. Na predbiehanie a umiestnenie som ani nepomyslel.
Pri prejazde cieľom som neveril vlastným ušiam. Konferencier ohlásil: Na treťom mieste v kategórii veteránov prichádza ďalší z pretekárov CK Svätý Jur.
Po zosadnutí z bicykla som sa snažil nájsť Mira - víťaza v kategórii seniorov na dlhej trati. Práve umýval bicykel v potoku, keď zbadal môj úsmev cez slzy a pochopil, že niečo nieje v poriadku. Nebýva zvykom aby víťazi umývali bicykle iným, ale Miro to ochotne urobil.
Ja som zatiaľ absolvoval sprchu a zdravotnícke ošetrenie. Dali mi nejaký liek proti bolesti, udreté rameno schladili sprejom a doporučili mi čo najskôr absolvovať röntgen.
V tejto chvíli som znovu myslel na Darinku, ako sa niekde trápi na trati, ale ísť naproti bolo nad moje sily. Čakal som ju v cieli spolu s Mirom. Zjavila sa skôr ako sme predpokladali. V typickom vystretom posede prišla na druhom mieste v kategórii starších žien.
I napriek mojej bolesti v ramene naša radosť bola veľká. Nasledovali gratulácie a nástupy na bedňu. Z troch sme bodovali traja. Bol to zatiaľ najväčší kolektívny úspech svätojurských cyklistov.
V lokalite Lučenca sme zostali do druhého dňa. Miro sa zúčastnil 7 okruhových cestných cyklistických pretekov okolo priehrady Malinec. Spolu s Darinkou sme mu zabezpečovali občerstvovačku. Bojoval do posledného dychu, ale po včerajšom super výkone mu v záverečnom šprinte nestačili sily a tak o vlások minul tretie miesto a skončil štvrtý.
Ja som s návštevou lekára čakal až do pondelka. Dúfal som, že bolesť v ramene ustúpi. Keď som sa v pondelok ráno pozrel do zrkadla nebolo mi do smiechu. Najmä ľavá časť trupu bola pestro sfarbená: červená, fialová, modrá, čierna.
Nezostávalo mi nič iné len lekárske vyšetrenie. Po prezretí rtg. snímku lekár konštatoval: "Máte krásnu zlomeninu kľúčnej kosti"
Keď som sa pred pár mesiacmi dočítal, že nejaký pretekár absolvoval etapu na Tour de France so zlomenou kľúčnou kosťou, nechcel som tomu veriť. Ale veď aj v mojom veku môže človek zmeniť názor.
Vincent Hupka